Bystricky

K niektorým problémom vývoja historiografie na Slovensku
v 90. rokoch 20. storočia

Valerián BYSTRICKÝ

Vývoj a stav historiografie na Slovensku v 90. rokoch rozhodujúcim spôsobom ovplyvnili demokratizačný proces po roku 1989 a krátko potom utvorenie samostatného štátu. Tieto dve na seba nadväzujúce udalosti si vynútili nové prístupy a nový spôsob hodnotenia historického procesu v niektorých oblastiach prakticky v celom priebehu dejinného vývoja. Slovenskí historici a slovenská historiografia vôbec reagovali na zásadné politické zmeny v rokoch 1989 - 1990 z profesionálneho hľadiska viac-menej spontánne a formulovanie kritických postojov vrátane sebareflexie bolo vo väčšine prípadov individuálne. Sprievodným javom tendencií novým, novátorským alebo neideologickým prístupom hodnotiť dejinný proces bolo až cieľavedomé vyhýbanie sa všeobecnej diskusii o vedeckej produkcii historickej vedy v nedávnej minulosti. Prevládala nechuť, či neschopnosť pomenovať problémové okruhy otázok čo i len vo všeobecnej rovine. Nedokázala sa využiť ani taká výnimočná príležitosť akú poskytovala kritická analýza šesťzväzkových dejín Slovenska, aby sa nastolili problémové otázky, posúdili sa predchádzajúce výsledky, metodologické prístupy a metodické postupy. Typickým pre ponovembrový prístup k hodnoteniu dejinného procesu bolo, že väčšina historikov si uvedomovala nutnosť zmeny a ju vítala, zavrhovala deformované predstavy formulované tzv. marxistickou historiografiou, t.j. hodnotenie historického procesu podľa potrieb a predstáv vládnucej strany a vynútene či dobrovoľné akceptované profesionálnymi historikmi. Bolo to jednoduché a bezkonfliktné aj preto, že väčšina historikov už dávnejšie prišla k poznaniu, že vládnuce elity, rôzni ideológovia a pod. chápali pod pojmom "marxistická interpretácia dejín" taký spôsob výkladu histórie, ktorý zodpovedal ich politickým cieľom a ambíciám a predovšetkým mal glorifikovať obdobie budovania socializmu. Historici si súčasne plne uvedomili nutnosť výskumu úlohy cirkví, šľachty, meštianstva v dejinách spoločnosti, politických strán atď. a na viacerých úspešných konferenciách jednoducho naštartovali štúdium týchto problémov, ale bez toho, aby sa až na malé výnimky výraznejšie a hlbšie zamysleli nad "omylmi", či zámerným skresľovaním historického procesu za posledných viacej ako 40. rokov. Historici a slovenská historiografia ako celok nenašli odvahu, silu alebo schopnosť kriticky a hlavne konkrétne zhodnotiť alebo formou diskusie, polemiky posúdiť výsledky predchádzajúce bádania a verejne ukázať v čom historická veda zlyhala v celkovom kontexte vývoja spoločenských vied a vedy na Slovensku vôbec, do akej miery a pri hodnotení ktorých procesov bola poplatná tlaku režimu, odvádzala "nadprácu", rovnako ako sa neodvážili jednoznačne sa postaviť za mnohé pozitívne výsledky. Nedokázali sme odhaliť a pranierovať praktiky politickej moci a jej schopnosť mocensky znásilňovať historickú vedu a vedecký výskum v záujme svojich cieľov – ideologického ovplyvňovania spoločnosti a súčasne ukázať v čom a v akej miere tieto tlaky ovplyvňovali konkrétne hodnotenie historického procesu, pretože je objektívnou skutočnosťou, že deformácie sa nedotýkali jednotlivých dejinných období a udalostí rovnako. Bolo to dôležité aj preto, že napriek celospoločenskému demokratickému procesu sa niektoré inštitúcie aj s využitím politického tlaku a so snahou získať podporu politických subjektov pokúšali v 90. rokoch opäť opakovať obdobné, alebo podobné praktiky a rovnako sa našli historici, ktorí tieto tendencie podporovali, presadzovali a snažili sa vnútiť spoločnosti svoje hodnotenie našich dejín ako jedine správne. Tieto tendencie sa nepodarilo presadiť a v slovenskej historiografii napriek uvedeným komplikovaným skutočnostiam a celkovému prístupu k posudzovaniu rezultátov historickej vedy a spôsobu interpretácie našej minulosti postupne prevládol trend zbaviť sa ideologických predsudkov. Dokázali sme na viacerých konferenciách po roku 1989 venovaných predovšetkým výskumu 20. storočia ako prvý naštartovať, resp. dať podnet v rámci vtedajšieho Československa k výskumu mnohých tabuizovaných otázok, ale často alebo prakticky vždy bez toho aby sa pripravila analýza predchádzajúceho hodnotenia týchto problémov. Pomerne rýchle sa podarilo objaviť a zhromaždiť mnoho alebo pomerne mnoho nových faktov a tak prispieť k širšiemu pochopeniu historických súvislostí. Rovnako sa otvorili nové témy výskumu, ktoré jednoznačne ukazovali na obsah a ciele režimu po roku 1948, ale aj politiky, ktorú uplatňoval v celej spoločnosti v záujme presadzovania svojich cieľov. Historická veda aktívne vystupovala v procese demokratizácie spoločnosti a výsledkami svojej práce ho do určitej miery napomáhala presadzovať v spoločenskom a politickom živote.

Slovenská historiografia napriek uvedeným skutočnostiam v poslednom desaťročí ponúkla našej verejnosti celý rad prínosných monografií, kolektívnych prác, syntetizujúcich prehľadov a zborníkov, ktoré sa dotýkali celého obdobia slovenských dejín s dominantným dôrazom na 20. storočie a najmä na jeho druhú polovicu. Pritom prevládajúci bol analytický prístup, spracovanie tzv. tabuizovaných tém, najmä z obdobia po roku 1948, ale aj naštartovanie výskumu občianskej spoločnosti, miesta cirkví v dejinách spoločnosti, úlohy a postavenia meštiactva, Holocaustu, vzdelanosti v našich dejinách, stereotypov v historickom procese atď. Je typickým a potešiteľným, že sme po prvýkrát v krátkom období dokázali ponúknuť našej verejnosti viaceré alternatívne, či už kolektívne alebo autorské dejiny Slovenska, pomerne rýchle vznikli Vojenské dejiny Slovenska a prvýkrát vôbec sme vydali rozsiahle dejiny Slovenska v anglickom jazyku.

Charakteristickou črtou výskumu a prezentovania výsledkov štúdia našich dejín v 90. rokoch dvadsiateho storočia bolo predovšetkým rozpracovanie parciálnych a často atraktívnych tém. Tento prístup si vyžadoval existujúci stav výskumu, lepšie povedané tabuizovanie mnohých otázok, prejavovaný záujem spoločnosti a celý rad ďalších vplyvov. Mnohé podstatné problémy sa podarilo vyriešiť aj cestou tematický zameraných konferencií (vzdelanosť v dejinách, úloha cirkví v spoločnosti,, konferencie z problematiky 20. storočia) výsledky ktorých bolo možné veľmi rýchle využiť, ale v súčasnosti treba jednoznačne konštatovať; táto etapa prístupu k štúdiu a spracovaniu našich dejín by sa mala pomaly uzavrieť Aj na základe dosiahnutých výsledkov je nutné pristúpiť k spracovaniu širších celospoločenských problémov, historických etáp, uzavretých historických procesov, pretože je nepísaným zákonom našej vednej disciplíny, že každá generácia historikov prináša svoj pohľad na minulosť národa, spoločnosti, štátu. V uvedenom kontexte nie sú dôležité rôzne milénia a pod. ale zmenu diktuje súčasný stav historickej vedy, pričom je nutné podporovať nové trendy výskumu a spracovania dejinného procesu, ktoré sa vďaka jednotlivcom udomácnili v našich pomeroch.

Podmienky k realizácii tohto procesu vznikli v priebehu 90. rokov minulého storočia aj dobudovaním organizačnej základne historickej vedy. Vznikom Vojenského historického ústavu, dobudovaním katedier histórie, aktivizáciou historického výskumu v múzeách, v rámci Historického odboru Matice slovenskej a Slovenskej historickej spoločnosti sa utvorila organizačná základňa porovnateľná s krajinami, kde historická veda má svoju prirodzenú základňu a teda môže plniť svoje spoločenské poslanie. Je mimoriadne pozitívnym javom, že sa začal úspešný nástup mladej generácie historikov do vedy, ktorý bol a je podmienený kvalitatívne novým postupom pri ich výchove na filozofických fakultách. Úspešná spolupráca Historického ústavu SAV a vysokých škôl sa takto odráža ako v oblasti vedeckého výskumu tak aj pri výchove nových kvalitných historikov. V procese doktorandského štúdia sa darí realizovať štúdium doktorandov v zahraničí a tým utvárať aj predpoklady pre vstup slovenskej historickej vedy na medzinárodné fórum.

V súvislosti s utvorením samostatného štátu sa do popredia záujmu verejnosti a historickej obce zvlášť dostala otázka budovania slovenskej štátnosti v celom priereze historického procesu. Tento dôležitý fenomén národného vývoja, ktorému historická veda na Slovensku v dôsledku objektívnych, predovšetkým politických príčin, venovala pomerne malú, resp. minimálnu pozornosť vyvolal v historickej obci nielen nebývalý záujem, ale spôsobil aj viac-menej prirodzenú polarizáciu názorov pretrvávajúcu až do súčasnosti. Utvorenie samostatného štátu si priamo podmieňovalo venovať zvýšenú pozornosť zápasu za utvorenie štátnosti, resp. až samostatného štátu v jednotlivých jeho historických podobách a predstavách. Súčasne sa však začali veľmi vehementne prejavovať tendencie forsírované značnou časťou emigrantských historikov a publicistov a s nimi sympatizujúcich domácich historikov koncentrovať úsilie historiografie a hodnotiť naše dejiny predovšetkým a niekedy takmer výlučne z hľadiska zápasu za utváranie štátnosti a hlavne štátu. Tieto tendencie vyúsťujú v tvrdenie o kontinuitnom tisícročnom zápase o obnovenie štátnosti, samostatného štátu ako prvoradého, jediného a hlavného zmyslu našich dejín. Na druhej strane sa uvedené otázky neskúmajú v celkovom kontexte vývoja, ako súčasť alebo časť slovenských dejín, ako schopnosť politickej reprezentácie stanoviť si reálne ciele, ako aj okamžite riešiť zložité dobové problémy. Ak pre dejinný vývoj malých národov, ale pravdepodobne nielen ich platí, že mnohé zásadné a rozhodujúce otázky museli byť schopné riešiť ad hoc, bez dlhšej politickej, organizačnej, ideologickej a inej prípravy, je nutné aj túto skutočnosť rešpektovať. Len komplexný prístup, schopnosť slovenskej historiografie skúmať naše dejiny a uvedené otázky v širšom rámci stredoeurópskeho vývoja, v súvislosti s vývojom štátov v ktorých sa slovenský národ realizoval, dovolia riešiť aj tieto problémy na profesionálnej úrovni. Nepotrebujeme pestovať pochybné legendy, ktoré degradujú našu históriu na ideologický koncentrát a namiesto presadzovanej vízie budovania socializmu a komunizmu ako jediného a určujúceho zmyslu zápasu celých generácii vytýčime iné rovnako nespochybniteľné a zaručené ciele. Nepotrebujeme znásilňovať historické fakty, vyzdvihovať historické “osobnosti”, ktoré bez logickej súvislosti, avanturistickým spôsobom, často svojvolne bez spoločenskej podpory, resp. v cudzích službách nadhodili alebo propagovali myšlienku samostatného štátu a v podstate tak hazardovali s národnými záujmami. Nepotrebujeme naše dejiny vylepšovať, skrášľovať, idealizovať, ale vecne a predovšetkým vedecký skúmať. Nie sme jediným národom, ktorý prežil a sa realizoval bez prítomnosti vlastnej štátnosti, ale už táto pozitívna skutočnosť, že sme vlastnú štátnosť dokázali realizovať dovoľuje nám, umožňuje, ale aj núti reálne a realisticky sa dívať na našu minulosť bez snahy ju vylepšovať, skrášľovať, ospravedlňovať, písať advokátske traktáty a prezentovať ju z konfrontačných hľadísk. Mali by sme intenzívnejšie ako doteraz posudzovať a hodnotiť vývoj slovenskej spoločnosti z hľadiska jej schopností reflektovať, absorbovať mnohé podnety prichádzajúce zvonka, ale aj vysielať signály o našich schopnostiach, úspechoch a v tomto širokom kontexte definovať podmienky čas a spôsob nastolenia národných práv vyúsťujúcich v úsilie o utvorenie vlastnej štátnosti.

V dôsledku politického vývoja po roku 1945 neprebehla, resp. neboli podmienky aby na Slovensku, resp. v Československu mohla prebehnúť širšia seriózna celospoločenská diskusia o nedávnych slovenských dejinách, ktorá bola sprievodným javom vysporiadania sa s celým komplexom otázok prvej polovice 20. storočia vo viacerých európskych krajinách. Pritom v tomto procese nešlo len o zhodnotenie nedávno prebehnutého historického procesu, hľadanie odpovedí na mnohé veľmi zložité otázky, ale aj o prínos historickej vedy k celkovému demokratizačnému procesu v bývalých fašistických štátoch, resp. krajinách kolaborujúcich alebo spolupracujúcich s fašistickými veľmocami. Na Slovensku sa najmä hodnotenie obdobia druhej svetovej vojny, ale do určitej miery aj ďalších problémov nestalo predmetom diskusie aká sa odohrala vo viacerých uvedených krajinách kedy historická veda plnila aj dôležitú funkciu v procese demokratizácie spoločnosti. V domácej slovenskej historiografii a u časti emigrantských historikov a publicistov sa rozpracovali po r. 1945 úplne protirečivé a diametrálne rozdielne pohľady a hodnotenia na toto obdobie našich dejín. V nových demokratických podmienkach po roku 1989, keď vznikli možnosti na novú fundovanú vedeckú diskusiu situácia sa nevyužila a prekvapujúco posudzovanie týchto otázok sa stalo súčasťou politických bojov, resp. vťahovania historiografie alebo jednotlivcov do týchto zápasov. V širšom kontexte politického diania vyústil tento vývoj až do takých neželateľných a antidemokratických tendencií akými bola snaha narušiť či rozbiť organizovanú vedeckú základňu na Slovensku a menovite rozhodujúcu časť našej historiografie podriadiť a tým aj kontrolovať spolkovou organizáciou s vyhraneným ideologickým zameraním. Je pritom objektívnou skutočnosťou, že keď k takýmto pokusom došlo našli sa aj profesionálni historici, ktorí tieto tendencie verejne alebo zo zákulisia podporovali, resp. presadzovali. Išlo o jav, ktorý nemal obdobu v žiadnej postkomunistickej krajine a o postup, ktorý je neprijateľný a nezlučiteľný s princípmi demokratickej spoločnosti a organizovaním a realizovaním profesionálneho vedeckého výskumu národných alebo všeobecných dejín. Slovenská historická veda popri riešení a hľadaní nových prístupov zodpovedajúcich demokratickým princípom pri výskume a hodnotení našich dejín musela zvádzať zápas aj za dodržanie demokratických pravidiel v postoji k jej inštitúciám a niekedy aj práva na vyjadrenie vlastných postojov. Prítomnosť týchto antidemokratických tendencií bola hmatateľná aj v postupe a spôsobe prípravy učebníc dejepisu pre stredné a základné školy. Dvaja profesionálni historici, v značne rozdielnom časovom úseku, stáli na čele rezortu Ministerstva školstva a doteraz nemáme napísané a vydané učebnice dejepisu pre tieto školy, o alternatívnych ani nehovoriac. Prístup aký sa neskôr uplatňoval pri výbere autorov, organizácii a realizácii týchto učebníc jednoznačne potvrdzuje, že problém, ktorý celú záležitosť komplikoval nebola odborná spôsobilosť autorov, ale snaha forsírovať verejnosti jednostranne vyhranenú interpretáciu našich dejín, pričom presadzovanie týchto tendencii vyústilo až v medzinárodnú blamáž.

Sprievodným znakom tohoto obdobia ďalej bolo a je, že určitá časť publicistov ale aj niektorí historici v snahe o obranu našej minulosti, pozitívneho videnia a obranného hodnotenia našich dejín vniesli pri prezentovaní výsledkov svojho posudzovania našej minulosti ostré prvky konfrontačnej interpretácie ako voči susedným národom a štátom tak aj v rámci vývoja našej spoločnosti. Rôznym dehonestujúcim nálepkovaním hlavne osobností politického diania v minulosti sa často zakrýva nechuť alebo neschopnosť hlbokej analýzy, seriózneho výskumu a poznania širších súvislostí historického vývoja. Je však v tomto kontexte zaujímavé a príznačné, že okrem podstatných a možno povedať zásadných názorových rozdielov na hodnotenie a význam Slovenskej republiky a čiastočne udalostí po roku 1918, resp. obdobia Veľkej Moravy ostatné problémy vývoja slovenského národa, resp. dejín Slovenska nevyvolávajú tak ostré spory a nie sú posudzované z hľadiska tak rozdielnych kritérií. V mnohých prípadoch je to spôsobené, pravdepodobne aj tým, že formálne nejde o tzv, atraktívne témy, ktoré v tej či onej forme súvisia s nedávnou politickou minulosťou.

V ponovembrovom období sa v slovenskej historiografii mimoriadne vynoril fenomén slovenský štát alebo prvá, či vojnová Slovenská republika. Deformované, skreslené alebo jednostranne zamerané pohľady značnej časti domácej produkcie spôsobené tiež tlakom významných predstaviteľov odboja, ktorí v dôsledku rozhodujúcich pozícii v štáte sa snažili ovplyvniť a konzervovať naše poznanie, využila emigrantská historiografia a ešte viacej publicistika a prezentovala úplne diametrálne odlišné názory. Razantný vstup emigrantských historikov alebo publicistov na slovenský trh mal jednoznačnú úlohu – ovplyvniť a zmeniť hodnotenie obdobia rokov 1938 - 1945, resp. čiastočne aj obdobia po roku 1918, v princípe v zmysle kritérií aké sa uplatňovali pri politickom hodnotení týchto udalostí a vývoja v rokoch prvej Slovenskej republiky. Pritom v týchto kruhoch v 90. rokoch minulého storočia nevznikli na uvedenú tému pôvodné nové vedecké práce (okrem niektorých vedeckých zborníkov a štúdii publikovaných v ročenkách) ale išlo o reedície v prevážnej miere vedecko popularizačných prác a ich sprievodným znakom bola takmer úplná absencia archívneho výskumu na Slovensku. Postupne sa publikovali viaceré neobyčajne objemné zborníky populárno vedeckého zamerania s jasným cieľom osloviť a ovplyvniť výlučne širokú verejnosť, z čoho vyplýva zámer a cieľ vydávania takýchto prác. V dôsledku tohto vývoja došlo k neželateľnej a často nekultúrnej konfrontácii až s výrazným politickým podtextom namiesto vecnej, vedeckej a kultivovanej diskusii. Zatiaľ čo väčšia časť domácich historikov v nových podmienkach, ale pravdepodobne aj v dôsledku názorov, ktoré publikovali historici zo zahraničia, bola v stave kriticky prehodnotiť, resp, sa vzdať predchádzajúcich problematických tvrdení, jednostranného pohľadu a pod., emigrantská historiografia sa zakopala na svojich pozíciách a nebola ochotná určitej sebareflexie a dokonca schopná akceptovať archívne dokumenty, ktoré jednoznačne poukazujú na omyly v jej produkcii. Cieľom jej snaženia bolo a je interpretovať vývoj v rokoch 1938 - 1945 z hľadiska vysvetľovania, ospravedlňovania, obhajoby činnosti jednotlivých osôb a Slovenskej republiky vôbec s dominantným forsírovaním miesta a významu slovenskej štátnosti bez toho, aby tieto problémy skúmala a posudzovala z hľadiska schopností vládnucich elít ponúknuť reálnu víziu pre slovenskú spoločnosť v širších súvislostiach stredoeurópskeho ale predovšetkým európskeho vývoja. Pritom sa tak deje rôznymi formami vedecko popularizačných prác bez uvádzania prameňov a je badateľná snaha vyhýbať sa spracovať tieto otázky na prísne profesionálnej úrovni. Publikujú sa rôzne reedície, vydávajú sa objemné zväzky rôznych vyhlásení, ale úplne absentuje vecná, profesionálna výmena názorov oslobodená od ideologických, politických a iných predsudkov. Pokus prostredníctvom úspešnej vedeckej konferencie o J. Tisovi v roku 1992 nadviazať a rozvíjať vzájomné kontakty na vedeckej úrovni, umožniť výmenu názorov charakterizoval vzájomne korektný postup, ale neznamenal začiatok určitej spolupráce, alebo tak želateľnej vedeckej diskusie. Naopak pretrvávajú úplne protirečivé hodnotenia, ideologické zameranie s výrazným politickým podtextom prejavujúce sa označovaním oponentov za marxistov, čechoslovakistov a vyúsťujúce až v dehonestujúce nadávky do tzv. historikov alebo na druhej strane neoľudákov a pod. Snaha domácej slovenskej historickej obce, aspoň jej väčšiny, nastaviť kritické zrkadlo predchádzajúcemu hodnoteniu vývoja v rokoch 1938 - 1945 sa nestretla so žiadnym ohlasom a medzi existujúcimi skupinami a ich prívržencami prevláda výlučne konfrontačný duch a u niektorých historikov aj prvky nekultúrneho vyjadrovania. Slovenská marxistická historiografia bola a priori založená na konfrontačnom chápaní a výklade dejín (triedny boj, víťazstvo socializmu na celom svete) a zdá sa, že určitá časť historickej obce sa nevie zbaviť predchádzajúcich postupov a celý proces demokratizácie chápe len ako nahradenie pomenovania marxisticky a nemarxisticky inými pojmami (neslovenský, protislovenský a pod.), resp. si vymenila predmet konfrontácie a pokračuje tak v neohroženom zápase za presadenie svojho videnia udalostí bez ohľadu na dodržiavanie zásad profesionálnej historiografie a dosiahnutých vedeckých výsledkov. Niekedy sa zdá, že vidí alebo chce vidieť, chápe a posudzuje vývoj národa len v úzkom uzavretom priestore bez ohľadu na udalosti odohrávajúce sa v strednej Európe a vo svete a na základe takéhoto hodnotenia ponúka alebo propaguje svoju interpretáciu obdobia druhej svetovej vojny a najmä Slovenskej republiky, ktorá je vo viacerých smeroch diametrálne odlišná od všeobecného posudzovania a chápania týchto udalostí vo väčšine prác historikov doma a v zahraničí. Je objektívnou skutočnosťou, že na začiatku nového tisícročia zostáva slovenská historická obec v hodnotení spomínaných a niektorých ďalších otázok rozpoltená, neschopná kultúrnej komunikácie a tak potrebnej kritickej diskusie. Nemá záujem, resp. chýba snaha o vecné, prísne vedecké posúdenie týchto problémov, organizujú sa zasadnutia, konferencie bez účasti partnerov, či súperov a pretrváva absencia vedeckého a kritického posúdenia a zhodnotenia spomínaných otázok.

Mimoriadne frekventovanou požiadavkou súčasnosti je nutnosť skúmať slovenské dejiny v širších stredoeurópskych súvislostiach. Patrí k úspechom slovenskej historiografie, že sa zbavila, resp. sa zbavuje rôznych zastaralých stereotypov a jednoznačne sa presadzuje téza, že dejiny Uhorska či Československa sú aj našimi dejinami, my sme mali podiel alebo účasť na ich tvorbe. Pomerne bez väčších problémov sme dokázali opustiť obranno ideologické teórie o tisícročnom útlaku a nahradiť ich vecným a diferencovaným hodnotením postavenia a miesta slovenského národa v Uhorsku, ale v praktických výsledkoch sa tento trend objavuje zriedkavejšie ako by sa dalo čakať. Rovnako slovenská historiografia zachytila, resp. bola schopná reagovať na moderné trendy sústreďujúce sa na objasnenie procesu modernizácie, vzniku a existencie občianskej spoločnosti, pokusy o uplatnenie metódy Oral History, pamäti národa, stereotypov v historickom procese a pod. Je však objektívnou skutočnosťou, že metodologickému vývoju svetovej historiografie sa venuje malá pozornosť a tieto trendy nie sú predmetom systematickejšieho záujmu slovenskej historickej obce ale len niekoľkých jednotlivcov. Prevláda tradičné zahladenie sa do seba bez systematického alebo systematickejšieho sledovania a pertraktovania problémov, ktoré hýbu svetovou historiografiou. Je to tradičný nedostatok slovenskej historiografie, v mnohom smere zdedený a jeho odstránenie predstavuje dlhodobý proces zahrňujúci aj výchovu na vysokých školách.

Ak má slovenská historiografia medzinárodne presadiť svoje hodnotenie našich národných dejín, ale aj podmienok postavenia a vývoja v štátnych útvaroch v ktorých Slováci žili je bezpodmienečne nutné prezentovať jej výsledky v cudzojazyčných publikáciách. Národ, o ktorého minulosti nie je dostatok informácii v medzinárodnej verejnosti živorí, jeho dejiny sa skresľujú, prispôsobujú, významné udalosti z jeho minulosti sa ignorujú. Ak sa nám podarilo vzbudiť záujem o výsledky slovenskej historiografie, prezentovať ich na konferenciách v zahraničí, zostáva nepopierateľným faktom, že prístupnosť vedeckých rezultátov historickej vedy na Slovensku je v zahraničí nedostatočná. Tu pravdepodobne treba hľadať príčiny, že v mnohých alebo viacerých syntetických prácach publikovaných v cudzine sa nespomínajú významné udalosti slovenských dejín, ktoré tvorili dokonca súčasť širších stredoeurópskych, resp. až európskych procesov. Je v tejto súvislosti charakteristické, že až koncom druhého tisícročia sme boli v stave ponúknuť prvé rozsiahle odborne aj jazykovo dobre pripravené dejiny Slovenska v anglickom jazyku.

Pri razantnom prechode od tzv. marxisticko-leninského hodnotenia dejinného procesu k demokratickému, pluralistickému prístupu bolo pre slovenskú historiografiu typické, že sa vzdala alebo začala ignorovať výskum robotníckeho hnutia, dejín komunistickej strany a do značnej miery socialistického hnutia vôbec. Štúdium obdobia po roku 1945 a socializmu po roku 1948, pri ktorého kritickom hodnotení sa dosiahli mnohé pozoruhodné výsledky však pri takomto prístupe k výskumu slovenských dejín zostáva v mnohom smere "visieť" vo vzduchu. Chýba mu nepostrádateľné zázemie, štúdium, hodnotenie a prehodnotenie dejín KSČ, KSS nielen preto, že táto strana štyridsať rokov určovala vývoj národa a štátu ale v mnohom smere v počiatkoch kladenia základov socializmu – diktatúry proletariátu existovala personálna kontinuita vedúcich politických kádrov. Ak je neodiskutovatelným alebo nespochybniteľným záverom, že zaostávanie bývalých socialistických krajín za vyspelými štátmi bolo a je spôsobené politickými, ekonomickými a ďalšími postupmi uplatňovanými pri budovaní socializmu, tak je na druhej strane objektívnym faktom, že sa súčasne dosahovali úspechy, rozvoj alebo rozmach v porovnaní s minulosťou. Bez rešpektovania alebo reflektovania týchto často protirečivých javov nemôžeme pochopiť vývoj za socializmu, že v prvom období a nielen vtedy, KSČ, KSS získavala alebo mala podporu a súhlas značnej časti spoločnosti s jej prezentovanými plánmi, ambíciami ale aj doslova teroristickými postupmi. Zdá sa, že nedostatočne reflektujeme všeobecne známy fakt; v povojnovom vývoji ako reakcia na prežité hrôzy, vraždenie, vojnu dochádzalo k pomerne silnému narastaniu lavicových tendencií. Sme schopní poskytnúť verejnosti rozpracovanie jednotlivých problémov, javov, postoja vládnej moci k cirkvám atď. ale nateraz neponúkame komplexnejšie práce vystihujúce atmosféru doby a snažiace sa o zhodnotenie, postrehnutie celého vývoja v jeho súvislostiach. Tak ako platí pre štúdium 20. storočia, tak je príznačné pre výskum národných dejín vôbec, že až na malé výnimky pociťujeme absenciu vyhranených osobností, ktoré by zobrali zodpovednosť za napísanie alebo zostavenie prác z časovo dlhších alebo problémovo náročnejších období. V dôsledku tohto stavu nemáme hodnotiace práce o mieste Slovenska v Československu, vzniku slovenského štátu, o Slovenskej republike, vývoji po roku 1948, pričom uvedené konštatovanie sa ani zďaleka nevzťahuje len na minulé storočie. Je príznačné, že nie sme schopní usmerniť alebo zorganizovať ani kolektívy, ktoré by boli v stave zabezpečiť a realizovať širšie koncipované práce a o odvahe jednotlivcov napísať takéto diela ani nehovoriac.

Tradične boľavým a problematickým miestom slovenskej historiografie je vydávanie dokumentov. Vývoj pomerov po roku 1989 a zvlášť po vzniku Slovenskej republiky priniesli zmeny, ale si vyžiadali aj nové aktivity v tejto oblasti. Je treba veľmi pozitívne hodnotiť, že historická obec, čo nebýva pravidlom, svorne a aktívne sa podieľala na príprave a vydaní Dokumentov slovenskej národnej identity a štátnosti, Prameňov k dejinám Slovenska a Slovákov, perfektne pripravených legiend a kroník ale je objektívnym faktom, že išlo o populárno vedecké vydanie dokumentov, pričom na druhej strane také prvoradé a medzinárodne vyhľadávané a rešpektované edície ako sú Diplomatár a Regestár naposledy vyšli v roku 1987. Slovenská historiografia takto nielenže nedokázala postupne znižovať náskok susedných, alebo vyspelých historiografii pri vydávaní základných edícii dokumentov, ktorý stav je dôsledkom objektívneho historického vývoja, ale existujúci handicap sa podľa všetkého ďalej prehlbuje.

Po spoločenských zmenách začiatkom 90. rokov sme z objektívnych príčin utlmili výskum všeobecných dejín. Napriek tejto skutočnosti vnikli z danej problematiky viaceré práce, ktoré vzbudili až prekvapujúci záujem v zahraničí, čo sa okrem iného prejavilo ich preložením do cudzích jazykov. Zostáva však objektívnou skutočnosťou, že slovenskí historici skúmajú všeobecné dejiny viac-menej spontánne a koncepciu preferovať v prvom rade výskum susedných krajín sa darí realizovať len veľmi pomaly. Ak vychádzame z predpokladu, že národná historiografia si nemôže dovoliť úplnú absenciu štúdia všeobecných dejín a v našom prípade už absolútne nie aspoň stredoeurópskych, tak razantnejšie posilnenie výskumu všeobecných dejín musí v budúcnosti patriť medzi priority. Problematika 19. a 20. storočia a mimoriadne proces európskej integrácie musia stáť v popredí nášho záujmu z hľadiska štúdia všeobecných dejín.

Vedecko popularizačná činnosť patrila medzi tie oblasti, kde sa odohrával a odohráva najväčší zápas o ovplyvňovanie verejnej mienky. Je objektívnou skutočnosťou že značná časť slovenskej historickej obce, aj keď v rozdielnej forme a často diametrálne odlišným spôsobom sa podieľala na deformovanom alebo skreslenom výklade a interpretácii dejinného procesu ako takého čo sa obzvlášť odrážalo vo vedecko popularizačnej činnosti. V dôsledku tohto stavu, ale aj ostrej kritike historikov a historiografie vôbec, mnohokrát vedenej s cieľom jej diskreditácie, došlo k značne skeptickému, častokrát aj neodôvodnenému odmietaniu a spochybneniu výsledkov výskumu. Pred slovenskou historickou vedou sa vynorila nielen otázka prehodnocovania vlastnej profesionálnej práce, ale aj nutnosť získať a presvedčiť verejnosť o správnosti interpretácie národných a všeobecných dejín. Stav, ktorý vznikol a kritika, ktorá sa voči historikom a ich produkcii či už oprávnene alebo umele, avšak cieľavedome vzniesla, mala za cieľ spochybniť výsledky slovenskej historiografie, vyvolať voči ním nedôveru a tak tiež utvoriť priestor pre prenikanie "nových právd". Podarilo sa – niekedy oprávnene a voči viacerým historikom a ich výsledkom úplne odôvodnene – vyvolať nielen kritický pohľad a nedôveru, čo sa v časti spoločnosti premietlo až v nevieru k výsledkom historického bádania vôbec. V tomto období preto muselo ísť o prekonanie nedôvery a skepticizmu k práci historickej obce ako takej, ktorý proces sa darilo realizovať len postupne, pričom je objektívnym faktom, že narastal záujem o výsledky historického bádania podávaného vedecko popularizačnou formou. Prispeli k tomu kvalitné vedecko popularizačné práce veľkého rozsahu akými boli Kronika Slovenska, Kronika 20. storočia, Kronika druhej svetovej vojny a viacero monografických prác. Je súčasne pre väčšinu historikov príznačné, že ich vedecko popularizačná činnosť sa odvíja od výsledkov vedeckého výskumu, čím je zaručená jej kvalita, ale aj uplatnenie. Záujem o vedecko popularizačné časopisy svedčí, že historická tvorba rezonuje, je príťažlivá a žiadaná. V týchto širších súvislostiach zostáva však objektívnou skutočnosťou, že sme pri príprave kroník nedokázali využiť jedinečnú príležitosť a ponúknuť verejnosti serióznu chronológiu slovenských dejín. Je tiež neodškriepiteľným faktom, že verejnosť na Slovensku je názorovo silne polarizovaná a vo väčšine prijíma a sympatizuje s takou interpretáciou dejín, ktorú si osvojila v minulosti. Názorový posun na niektoré otázky, ale najmä hodnotenie prvej Slovenskej republiky je prakticky neuskutočniteľný, pretože postoj k tejto etape našich dejín je zakonzervovaný, chápaný veľmi emotívne a emocionálne. Mladšia a nastupujúca generácia nezaťažená predsudkami, legendami a emóciami je vo väčšine prípadov prístupná vecným argumentom a všetko nasvedčuje tomu, že svoj názor si utvára aj na základe nových poznatkov a hodnotení. Popularizácia výsledkov historického výskumu ako jedna z najúčinnejších foriem ovplyvňovania a posilňovania národného povedomia a sebavedomia nenachádzala však také možnosti uplatnenia ako by sa vyžadovalo. Permanentné nariekanie nad nedostatočnou národnou hrdosťou je v kontraste s tým akú pozornosť historickým udalostiam, národnému vývoju a spoločensko vedným disciplínám vôbec venujú najatraktívnejšie masmédia - rozhlas a televízia. Bežne diskusie o dejinách, dejinných udalostiach aké sa uskutočňujú v susedných krajinách v týchto masmédiach u nás takmer absentujú, pričom záujem o túto problematiku bol vždy . Naviac k sporným otázkam historického vývoja, miesta rôznych osobností v dejinnom procese sa často vyjadrujú politici, ktorí o týchto veciach nevedia nič, resp. málo.

Slovenská historická veda a jednotliví jej aktéri prešli, resp. museli prejsť zložitým obdobím vývoja, v priebehu ktorého boli mnohí donútení radikálne zmeniť alebo prehodnotiť svoje názory, metodické a metodologické prístupy a hodnotenia. Zdá sa, že tento proces prebehol viac-menej bez väčších problémov a komplikácii, aj keď by bolo prehnané tvrdiť, že predchádzajúce ideologické názory, zažité postupy sa neodrážajú aj v súčasnej produkcii. Je však typická schopnosť alebo snaha prevážnej väčšiny historikov posudzovať jednotlivé etapy historického vývoja z nových zorných uhlov, reflektovať v súlade s politickými a hlavne štátoprávnymi zmenami nielen priority výskumu ale aj prístup k hodnoteniu národného vývoja. Ide, prirodzene, o dlhší proces, ktorý je náročný predovšetkým tým, že je nutné súčasne reflektovať dve veľmi dôležité spoločenské zmeny – spoločenský systém a štátoprávne postavenie Slovenska a tieto skutočnosti uplatňovať a rešpektovať pri výskume našej minulosti. Uvedený stav si vyžaduje hodnotenie mnohých alebo viacerých udalostí z hľadiska iných , nových pohľadov a prístupov. Plné rešpektovanie uvedených faktorov ako aj postupné naštartovanie na spracovanie a hodnotenie širších problémov, razantnejší prienik na medzinárodné historické fórum by mali byť priority nášho budúceho úsilia.

späť